Ešte pár slov o nej.

Som kreatívny človek, bez toho, aby som čokoľvek nové vymyslela, vytvorila, naučila sa či zažila si neviem predstaviť deň.

Vyštudovala som strednú umeleckú školu – grafický dizajn, viac ma bavilo kresliť a tvoriť ručne, chcela som sa ďalej vzdelávať i v umení, no nechcela som ostať iba umelcom.

Tak som vyštudovala pedagogiku: výtvarnú výchovu a slovenský jazyk na Trnavskej univerzite. Po škole som hneď som nastúpila do práce a zistila, že prax a to, čo nám dala škola je veľmi vzdialené. Musela som si nájsť spôsob ako slovenčinu ako náročný, často veľmi abstraktný jazyk naučiť deti bez memorovania. A tak som šla cestou zážitkového učenia, prepojenia slovenčiny s umením, s vizuálnením abstraktných pojmov, využitím hry vo vyučovacom procese, multisenzoriálnom prístupe. Taktiež som výtvarnú výchovu neučila ako tradičné vyučovanie – priniesla som im kus umenia do ich života a mohli ho sami tvoriť, zažiť, pochopiť. Učila som ich, že výtvarný jazyk je tiež forma komunikácie.
Stretla som sa v praxi i s množstvom integrovaných detí s rôznymi poruchami a naučila sa pristupovať, tak ku každému jednému individuálne a s rešpektom a pokorou, zároveň si uvedomovať limity a dôležitosť správnej výchovy detí.

Držím sa citátu: „Priemerný učiteľ rozpráva. Dobrý učiteľ vysvetľuje. Výborný učiteľ ukazuje. Najlepší učiteľ inšpiruje.“ — Charles Farrar Browne.

Potom prišiel klasický scenár života manželstvo a dieťa. Vlastné dieťa ma naučilo ako náročné je rodičovstvo. Vidieť chyby vo výchove iných je ľahké, ale neurobiť vlastné chyby :D nereálne. Poučiť sa z nich sa však dá. Skúsila som rôzne spôsoby výchovy, ale vždy mi bolo veľmi blízke zážitkové učenie a umenie, takže ani vo výchove vlastnej dcéry to nebolo inak. Dokonca som v období, keď nevedela rozprávať vyskúšala BABY SIGN – znakovanie a tak nám šla komunikácia ľahšie.

Potom však prišiel životný zvrat. Narodil sa nám nepočujúci chlapec do rodiny, kde sa nikdy nepočujúci neobjavil po dlhé generácie. No začala som sa učiť posunky reálne v posunkovom jazyku, nakoľko sme chceli dať mu šancu komunikovať s nepočujúcimi. Tak začala výchova a učenie sa nielen ja – jeho, ale hlavne vzájomné načúvanie, nazeranie a zladenie sa. Učiť ho forme komunikácie, ktorá nám síce nebola prirodzená, ale ľahko sme ju prijali za svoju.

Posunkovali sme všetko. Syn nosil aj načúvacie aparáty tie nepomohli. Tak prišla možnosť nechať mu doživotne implantovať do hlavičky po oboch stranách ušiek kochleárne implantáty, vďaka ktorým by mohol počuť.

Prišli prvé reakcie na zvuky a postupne začal napočúvavať svet okolo seba. Prvé slová mama, na tie nikdy nezabudnem.

Tak samozrejmé je pre nás počutie, že si neuvedomujeme, aké je to zložité, kým zvuk príde do nášho mozgu, vyhodnotí ho a pochopí. A to všetko za tak krátky čas. Pre mňa sa počutie stalo fascinujúcim a jedným veľkým umením. Preto som sa rozhodla, že založíme občianske združenie. Aby syn bol finančne zabezpečený pri strate či poškodení tak drahých a nepoistiteľných prístrojov, bez ktorých nikdy počuť nebude. A zároveň som chcela zdieľať vlastné nadšenie z nepočujúceho dieťaťa. Čo všetko dokáže napriek svojmu hendikepu.

Ako matke mi chýbajú materiály k učeniu sa ako s dieťaťom pracovať (existujú ale nie je ich veľa), chýbajú mi podporné materiály pre detičky vo forme knižiek, kde by boli zobrazené deti s rovnakým postihnutím a prístrojčekmi ako on, a tak si ľahšie budovali vlastnú identitu. Ja som nepočujúci chlapček, ale som tu s vami vo svete zvukov, vďaka prístrojčekom, mám svoje limity, ale viem byť šťastný talentovaný a samostatný.