snívame spolu

Ľubica Porubcová

Čomu sa Ľubica venuje?

Vyštudovala som obchodnú akadémiu, hneď po skončení školy som sa zamestnala v banke a neskôr som pracovala ako účtovníčka. Medzičasom som sa vykašlala na Vysokú školu a dnes je to celé jedno lebo som sa rozhodla obetovať celý život len tomu, aby môj syn napredoval. Pri tom sa snažím nezanedbať dcéru a nestratiť manžela, čo môže byť aj náročné, pretože na rehabilitácie chodíme takmer každý mesiac a opúšťame tak náš dom. Ja a môj syn. Som súčasťou O.z. Snívame spolu, ktoré spája práve takéto rodiny ako sme my. Momentálne je to dvanásť rodín z rôznych kútov Slovenska. A tu sa môžem realizovať. Celý život z Ivankom je o získavaní finančnej pomoci, pretože deti ako je on pravidelne rehabilitujú, chodia na rôzne doplnkové terapie a všetko si treba zaplatiť.
To je rekapitulácia toho čo som bola – ekonóm.
Toho čo som – člen o.z..
A ešte by som chcela povedať čím chcem byť.
Chcela by som, ľuďom hovoriť príbeh. Chcela by som, aby príbeh našli ľudia čo im ja a Ivanko dáme nádej, že aj keď príchod na svet nebol podľa predstáv zvládnu to!!!
Nádej na život, ale aj to, že postihnutie je len toľko obmedzujúce koľko si mi pripustíme!
No a čo, že na nás zazerajú a blbo komentujú „NEJAKO SA MU NECHCE ÍSŤ VON ASI BY STE SI HO MALI ZOBRAŤ!“ keď mu dlho trvá opustiť výťah v nákupnom centre! Na konci poviem : „pani on má DMO, on je postihnutý!“
Je spomalený a s tým viem žiť! Proste nám bude všetko dlhšie trvať.
Neviem ako je to možné, ale často priťahujem nie len cez internet mamičky čo mi píšu, volajú alebo ma stretnú a pýtajú sa na Ivanka, kam chodí cvičiť z kade má pomôcku, akú mám skúsenosť… Dokonca aj naša obvodná dávala kontak na mňa matkám s podobným osudom. Na začiatku je to naozaj ťažké nájsť si cestu a zaradiť sa. my sme rok hľadali centrum, ktoré splnilo všetky naše očakávania. Niekedy im stačí počuť, že ja viem mám to doma, inokedy pochváliť, že toto si sa rozhodla správne aj ja by som to urobila. Oslovujú ma ako to zvládam, pretože nemajú komu povedať pravdu. Bežná matka na materskej si užíva dieťa, stretáva sa na káve, alebo v detských centrách. My to tak nemáme. Jednak deti nezvládnu normálne preliezačky, nie sú mentálne uspôsobené, alebo nemáme toľko času na skupinu, pretože chodíme na vyšetrenia a pobyty. Alebo ešte jedna možnosť: už nevládzeme sledovať roky všetky tie deti čo sa narodili ako naše deti a chodia do škôlky, na krúžky a pripravujú sa pomaly do školy. Alebo tie čo sa narodili neskôr a aha čo všetko vedia, keď aj pár mesačné deti vedia viac ako to moje. Napríklad mojej sesternici sa narodila dcéra pol roka pred mojím synom a keď bol on v nemocnici nechcela som ju ani vidieť. Pretože mi ju dala v tom čase do náručia a ja som môjho ešte nikdy nedržala. A priznať vlastnej sesternici, že sa s ňou nechcem stretávať, lebo má zdravé dieťa to sa nedá! A práve to sú veci, čo si vedia povedať len ženy ako my.
Ja som si to všetko zažila a dnes už môžem hovoriť o úspechu. Pred sebou mám ešte náročnú cestu, ale budem tvrdo bojovať aj v školskej lavici spolu s ním a len tak ľahko sa nevzdám!

Ľubica Porubcová

Ešte pár slov o nej.

Ja od začiatku verím, že svojích rovesníkov môže nie len dobehnúť, ale mnohých aj predbe.

 
 
Ľubica Porubcová
Dôvod prečo je v projekte?

Ako som povedala… Chcem byť nádej pre ľudí s podobným osudom ako bol môj a inšpirácia pre ich budúci boj.