Ešte pár slov o nej.

Môj osobný príbeh možno opísať životnou cestou: Od hokejky k paličkám, od športu ku kultúre a histórii, od detí k seniorom, od ciest po diaľnice a to všetko so vzťahom k rodnému mestu Žilina a krásnemu Slovensku v spoločnosti dvoch šikovných synov a mnohých zaujímavých osobností.
Môj príbeh začal podozrením na srdcovú vadu a obmedzením športovať. Keď sa v dospelosti tento hendikep nepotvrdil, bolo možné sa športovo presadiť len v športe, ktorý na Slovensku iba vznikal: ženský hokej. A tak sa stal mojou láskou a osudom.
Prešla som svet ako športovkyňa i rozhodkyňa medzinárodnej hokejovej federácie IIHF, poznám cestnú sieť ako profesionálna stavebná inžinierka, rozumiem detskej dušičke a mládeži ako trénerka a matka, viem čo je organizovať podujatia a dostávať pozitívne spätné väzby od spokojných účastníkov, poznám únavu, nepoznám nudu. Osloví ma každá výzva, grantové projekty, či potreba pomôcť iným. V našom klube HOGO, deti členské poplatky neplatia, hokejky sú im darované a úsmev nevyhnutný. Keď mi na hokej začal dochádzať dych, niekto tam hore zariadil, aby som sa stretla s Luciou Okoličányovou. Ten niekto bol zrejme jej otec z nebíčka, ktorý stál pri zrode mojej rozhodcovskej hokejovej činnosti. To nie je náhoda, to je cesta, po ktorej učím aj iných chodiť s paličkami. Ďalšie signály z nebíčka mi posiela môj nebohý tatino, pretože ma vedie po stopách našich predkov a záujmu o históriu ich rodnej obce, ktorá bola v roku 1998 zatopená Vodným dielom Žilina. Aj preto som hrdá na to, že moji synovia Juraj (23) a Adam (10) nosia meno Zemiak, ktoré sa od roku 1828 spája s obcou Mojšová Lúčka. História, nordic walking a vďační absolventi kurzov ma motivujú k zameraniu sa pozornosti na tých – v dnešnej covidovej dobe najzraniteľnejších – na seniorov. Je krásne sledovať ich chuť do života pri pohybovo – ozdravnej aktivite s obyčajne neobyčajnými paličkami. Rozdávať radosť, je to, čo ma napĺňa.